Čo to je? Čo to tam tróni na hornej polici v slovenskej národnej špajze?
To tmavohnedé, čo sa tvári ako slivkový lekvár?
V skutočnosti je to sociálno-politický exkrement plný nestrávených zvyškov skrachovaných politických strán, chorobne ctižiadostivých indivíduí, mocibažných excentrikov a neukojených politikov.
A celú túto kôpku zosnoval, metabolizoval a na výslnie až na vrch police štátnej špajze zo svojich útrob vypudil a nakládol jeden malý trnavský nedouk, daňový podvodník, plagiátor, patologický klamár, populista a psychopat.
Ako to je možné?
Nuž, celé jeho minulé i súčasné snaženie a výsledky sú založené na využití moderných technológií. Sociálnych a asociálnych sietí. Médií. Tieto inštrumenty mu umožnili lacno, rýchlo a efektívne šíriť najrozličnejšie naaražované a nakreslené obrazy, scénky a nápisy v podobe vizuálnych i zvukových efektov.
Celé roky nimi ohlušoval, oslepoval, ohuroval a ohlupoval už aj tak z nedávnej histórie silno opleštený slovenský národ (vrátane marginalizovaných skupín a národnostných menšín).
Postupne sa však ukazuje, že aj všemocné sociálne siete, internety a fejsbúky majú svoje limity. Slabé miesta.
Moc týchto médií je založená na tom, že pomerne realisticky dokážu pôsobiť na zrak a sluch ľudí, ktorí ich sledujú. Svetelnou rýchlosťou dokážu šíriť obrazy a zvuky. Nie však pachy. Smrad.
Len tak je potom možné, že človek si pomýli lekvár s fekáliou.
Stačil by totiž krátky bezprostredný fyzický kontakt s tým masmediálnym produktom na polici – a aj ten najjednoduchší človek by ihneď zbadal že to, čo tam na polici smrdí, nemôže byť v žiadnom prípade lekvár. Hneď by cítil, že tam niečo hnije. Šíri odporný zápach a choroboplodné zárodky. Infekciu. Možno iba jedinci postihnutí COVIDom trpiaci stratou čuchu a chuti nedokážu dočasne rozlíšiť, že to, čo vidia a počujú na svojom mobile, počítači či televízori, nie je lekvár. Ani zďaleka.
Je to zahnívajúci populizmus vo svojom najvyššom – a teda poslednom štádiu.