Johan Pípeť-Podpoliansky

Ako zlovestná ozvena z najkrvavejších rokov minulého storočia – toto slovo ako blesk z jasného neba zahrmelo z úst nášho malokarpatského génia Igora Pomätenoviča deväťbolestného. Nášho súčasného vodcu a zvestovateľa pravdy a spravodlivosti.
Zamrazilo ma.

Sabotér. Sabotáž. Sabotovať.

To všetko tu už bolo. Veľakrát. Znova a znova. Udieralo do nevinných ľudí, aby ich nemilosrdne trestalo. V rôznych časoch a takmer vo všetkých krajinách sveta.
Zo zločinu sabotáže boli v hektických a vypätých obdobiach ľudstva obviňované a potrestané milióny ľudí.
Diktátori a despoti všetkých ideových odtieňov, ale aj demokraticky zvolení držitelia moci rôznych účesov, fazón a farieb pleti obviňovali a likvidovali ako sabotérov všetkých, ktorí stáli v ceste ich osobných ambícií či vidín.
Najprv likvidovali sabotérov najmä z radov svojich politických, národných, rasových či triednych nepriateľov, v neskorších štádiách svojho vládnutia a ochorenia aj svojich spolubojovníkov, spojencov a súdruhov.
Ako sabotéri končili zastrelení pri múre na úsvite ruskí a ukrajinskí roľníci (kulaci), ktorí nechceli alebo nedokázali odovzdať bolševikom nimi predpísané kontingenty (dodávky) potravín, hoci im a ich rodinám hrozil hladomor. Prečo? Lebo sabotovali príkazy revolučnej vlády proletariátu pri budovaní SPRAVODLIVEJ spoločnosti.
Ako sabotéri končili v 50. rokoch v žalároch tiež tisíce českých a slovenských sedliakov, ktorí nedokázali potlačiť svoje reakčné súkromno-vlastnícke pudy a priečili sa myšlienke kolektivizácie poľnohospodárstva.
Ako sabotéri končili všakovakí kverulanti, čo spochybňovali vedúcu úlohu strany tým, že neplnili stranícke príkazy a plány vo výrobe, na poli či v továrni. Keď reptali, lebo sa im nezdalo, že vytýčené ciele a plány sú naozaj dobré (pre spoločnosť) alebo splniteľné.
Ako nebezpeční sabotéri boli počas svetových vojen súdení a streľaní aj vojenskí velitelia, generáli a maršali, ktorí nevedeli splniť fantasmagorické a nesplniteľné rozkazy svojho najvyššieho veliteľa či vodcu.
Ako sabotéri končili aj mnohí nič netušiaci jednoduchí ľudia, ktorí náhodou alebo omylom nedokázali okamžite a rýchlo pochopiť a vykonať, čo od nich ich najvyšší vodca vo svojich dekrétoch či príkazoch požaduje.
Zločin sabotáže slúžil vládcom najmä na to, aby mohli neúspechy a zlyhania pri uskutočňovaní svojich pomýlených či nedomyslených zámerov a cieľov, ktoré preto zákonite končili neúspechmi až katastrofami, zvaliť na iných. Rýchlo, neodvolateľne. Hodiť vinu na druhých – a verejne exemplárne takýchto sabotérov potrestať. Pokiaľ možno raz a navždy zlikvidovať.
Sabotáž. Vážne sa bojím tohto slova. Keď ním v afekte a so slzami v očiach šermuje pred širokou verejnosťou mocou poverený a opantaný jedinec.
Lebo to v nie tak dávnej minulosti bol spravidla len začiatok niečoho oveľa horšieho.

Sabotáž. Zamrazilo ma to slovo. Ale možno som len precitlivelý na historické analógie a ozveny.

Alebo mi – seniorovi – len hučí v ušiach.