Johan Pípeť-Podpoliansky

Znova som raz zhrešil. Porušil som svoju vlastnú prísahu.
A zasa som raz sledoval tlačovú besedu nášho spasiteľa.
Deväťbolestného Jegora Pomätenoviča ONaNO-a, patróna Slovenska.
Nechcem teraz rozoberať obsah a formu jeho vyhlásení ani to, prečo zasa tak vystrájal.
Mňa zaujal najmä jeho aktuálny zdravotný stav. Chudáčik. Mal oči plné sĺz a ústa plné nenávisti a žlče.
Očividne veľmi trpel. Bolesťami. Mnohými (deviatimi) bolesťami.
Evidentne bol niečim inficovaný. Akoby zmyslov zbavený – bez chuti a bez zápachu. Nechutný.
Zrejme stratil chuť a ani necítil ten zápach. Smrad. Sebachválny smrad.
Tieto symptómy jasne signalizujú, že ide s najväčšou pravdepodobnbosťou o infekciu koronavírusom.
Vyzeral, ako keby mu bolo treba urýchlene zmerať teplotu.

Diagnostický záver je jasný: Pacient je silno inficovaný, zmyslov  zbavený (čuch a chuť), dezorientovaný v čase aj priestore. Choroboplodný.
Vyžaduje urgentnú hospitalizáciu, izoláciu a pokoj na lôžku. A bolo by hádam dobré k lôžku povolať aj lekárske konzílium. Ide totiž o veľmi komplikovaný zriedkavý prípad, ktorý sa v našich malokarpatských končinách vyskytne nanajvýš tak raz za 20-30 rokov.