Johan Pípeť-Podpoliansky

V posledných dňoch – vlastne v ostatných dňoch, teda nie (dúfam) posledných – sme aj my, čo spadáme do rizikovej skupiny starcov onálepkovaných značkou 65+, postrehli, že náš malokarpatský génius, jeho blahorodie Igor Pomätenovič občas zaspí. Aj sám to nakoniec priznáva, keď mešká na dohodnuté stretnutie, zasadanie či tlačovú besedu. Chápem to a som z toho zarmútený. Obávam sa oňho. 25 hodín denne osobne riadi činnosť permanentného krízového štábu, vlády, koaličnej rady, poslaneckého klubu, vystupuje v televízii, rozhlase, poriada aspoň dve tlačové konferencie, píše a číta stovky SMS správ, robí si fotky a zdieľa ich na sociálnych sietiach – no kedy sa má potom poriadne vyspať. Ved ja by som pri takom nasadení bol nieže nevyspatý, ale mŕtvy. Áno, niet mu naozaj čo závidieť. Ale v ťažkých zlomových ćhvíľach národa i celého ľudstva sa takéto veci stávajú a stávali aj v minulosti. Krízové či revolučné časy si žiadajú od historických velikánov aj obete v podobe nevyspatosti.
Hoci by som mal myslieť pozitívne a hľadieť do budúcnosti, predsa len mi myšlienky dosť často vojdú do protismeru. A tak vidiac jeho blahorodie chronicky nevyspaté sa z mojej geriatrickej pamäti samovoľne a neriadene vynorili záznamy momentov spred 100 rokov.

V boľševickom Rusku vtedy mladí nadšení revolucionári (dnes by sme povedali aktivisti) pomáhali v rýchlom tempe likvidovať zaostalosť agrárneho Ruska, bojovať s korupciou, negramotnosťou, súkromným vlastníctvom. Státisíce nadšených mládežníkov vyrážali do celej krajiny, aby tam stavali priehrady, budovali elektrárne, kolektivizovali poľnohospodárstvo . Od svitu do mrku dreli s lopatami na stavbe, po večeroch a nociach pri svetle sviečok (logicky, keďže elektrinu nemali, lebo elektráreň ešte nedostavali) študovali diela Marxa, Lenina a Stalina. Bol to ľúty boj za spravodlivé Slovensko – vlastne Rusko som chcel povedať. A aby to všetko gigantické úsilie stihli úspešne zavŕšiť do konca volebného obdobia (vtedy sa to volalo päťročnica), naozaj toho veľa nenaspali. V pravidelných intervaloch prichádzali ich prácu a výsledky skontrolovať z centra ich starší súdruhovia-spolubojovníci, ostrieľaní profesionálni revolucionári. Prišli, skontrolovali, povzbudili, doniesli nové príkazy, sem-tam niekoho zastrelili alebo vyznamenali. I stávalo sa, že mladí budovatelia počas týchto kontrol klipkali očami, evidentne boli chronicky nevyspatí. Na svoju obranu či ospravedlnenie uvádzali, že im na spánok zostáva málo času.
Traduje sa, že jeden starší súdruh na takúto výhovorku tomu mladšiemu zostra odvetil : Súdruh, spi rýchlejšie!

Chcel by som preto nášmu predsedovi, deväťbolestnému Igorovi Pomätenovičovi poradiť, aby sa vážne zamyslel nad svojim spánkom, jeho deficitom, kvalitou, dĺžkou, hĺbkou i rýchlosťou.
Inak sa môže stať, že z jeho pozície premiéra sa rýchlo stane derniéra.

Pozn.: Uvedenú legendárnu radu – stranícky príkaz zaznamenal a neskôr knižne publikoval Michail Zoščenko.