Johan Pípeť-Podpoliansky

Koniec sedemdesiatych rokov. Československo má pevne v rukách vedúca sila spoločnosti – komunistická strana a jej normalizačný prezident Gustáv Husák spolu so svojimi najbližšími súdruhmi. Všetko je v klude, všetci sa správajú zodpovedne, usilovne pracujú, budujú socializmus, plodia deti, situácia je normalizovaná a pokojná.
Oportunisti a rebeli sú zo strany aj spoločnosti vylúčení, mnohí emigrovaní, ostatní sú so všetkým uzrozumení a rezignovaní.
Najvyššie vedenie strany a štátu sa už pomaly začínan nudiť, nič dramatické sa nedeje, po ťažkých bojoch všetci odpočívajú na vavrínoch.
Akurát Husák nie je spokojný, nejako ho to už nebaví, nemá s kým a proti komu bojovať. Jeho vodcovský talent, bojovnosť a rozhodnosť sa nemajú ako prejaviť.
Na straníckej konferencii sediac za predsedníckym stolom pred stovkami delegátov strany z celej republiky vraví potichu svojmu dôverníkovi – ideologickému tajomníkovi.

– Počuj, Gejza, už ma to nebaví. Nech urobím a poviem čokoľvek, všetko mi tu nadšene odsúhlasia, nik nenamieta, aj keď by to bola akákoľvek hlúposť.
– Ale, súdruh Husák, to vari len nie?
– No veď pozeraj! –

Husák vstane, rázne vystúpi na tribúnu k rečníckemu pultíku a zvolá:
– Súdruhovia! Za päť rokov dobehneme a predbehneme USA v produktivite práce!
Delegáti zbystria pozornosť, ako jeden muž povstanú, kývajú červenými zastavami a skandujú: “ Nech žije KSČ!“
Husák sa vyčítavo pozrie na tajomníka a pokračuje:
– Do desiatich rokov postavíme kozmickú loď a pristaneme s ňou na Slnku!
Delegáti jasajú, freneticky tlieskajú a volajú: “ Nech žije súdruh Husák!“

Husák zhnusene pozerá na delegátov aj na svojich súdruhov na tribúne za sebou a nahnevaný v náhlom afekte zakričí:
– Tak, viete čo, súdruhovia? Mám vás na háku … a môžte ma všetci bozať v riť!

Rýchlo sa otočí, odstúpi od rečníckeho pultu a zíde z tribúny dozadu do prezidentského salónika.
Za ním bez slova aj jeho tajomník.
Husák sa vydýcha, zapáli si cigaretu a pýta sa ho:

– No, čo robia teraz súdruhovia delegáti? Čo sa tam deje?
Tajomník odhrnie záves, pozrie sa do sály a odpovie:
– Zoraďujú sa tu podľa okresov.

Áno, skoro všetko tu už bolo … A nie tak dávno.
Ale viete čo? Mám vás na háku … a môžte ma všetci bozať!