V novodobej slovenskej operetnej republike sa pospolitý ženský živel aktívne prejavoval v rôznej podobe. V čase despotickej mečiarovskej diktatúry sa tu objavili celé zástupy jeho obdivovateliek a bezmedzných podporovateliek. Väčšinou boli už v staršom zrelom – dnes by sa politicky korektne povedalo seniorskom – veku. Spievali mu, zvonili zvončekmi, na Jeho zavolanie sa húfne schádzali na paši, teda na pasienkoch som chcel povedať, skladali o ňom piesne a básne, neochvejne a demokraticky mu odovzdávali hlasy v každých voľbách. A otec národa, vtedajší národný vodca a karpatský génius nazývaný LenOn, ich nežne a žoviálne nazval babky-demokratky. Tieto babky sa priamo v aktívnej politike vo vláde či parlamente nevyskytovali – teda až na pár odpudzujúcich výnimiek. Tvorili poslušnú, spoľahlivú a disciplinovanú masu, s ktorou mohol mečom opásaný Vojvodca manipulovať a argumentovať podľa ľubovôle.
Počas ďalších desaťročí sa tieto babky-demokratky postupne rozptýlili v iných stranách a hnutiach, z veľkej časti aj v urnových hájoch. Prakticky však o nich nebolo na verejnosti posledné roky počuť.
Až teraz sa tu znova vynárajú akoby znovuzrodené z morskej či pivnej peny. V novej najlepšej slovenskej vláde malokarpatského génia Igora Pomätenoviča ako aj v novom rodovo a majetkovo vyváženom parlamente na čele s jeho blahorodím Borisom Mnohorodičom Kopírnikom. Ide však o podstatne vynovenú, mladšiu, modernejšiu, akčnejšiu a emancipovanejšiu verziu ženského politického živlu. Sú to bábky. A herečky. Prípadne aj dve v jednom – bábkoherečky. Pekne vyfarbené – teda vymaľované, vlastne mejkapované som chcel povedať. Vyčesané. Dobre vymodelované. Nakaderené. Spredu aj zozadu titulované. Titulované, presnejšie povedané – v pôvodnom znení s titulkami. Vždy pripravené vystúpiť pred kamerami. S dobrou výslovnosťou a gestikuláciou. S vytrénovanou schopnosťou rýchlo sa učiť cudzie texty a gestá akoby to boli ich vlastné. Slová a gestá takmer na nerozoznanie od originálov. A s hereckou bravúrou ich na požiadanie a za slušný honorár predniesť pred publikom. Pozorne načúvať a interpretovať pokyny režiséra. Vodiť bábky, hovoriť, tancovať a spievať namiesto nich. Tieto bábky-herečky sa vedia dokonale a rýchlo vžiť do akejkoľvek role. Prevteliť sa do hocijakej aj galakticky vzdialenej postavy, postavenia a povolania. Naozaj dokážu zahrať hocikoho a hocičo.
V tomto mi pripomínajú legendárneho herca, národného umelca Františka Dibarboru. Keď mu kolegovia či publicisti na sklonku života vyčítali, že v čase husákovskej normalizácie prijal a stvárňoval aj postavy, postoje a myšlienky veľmi pochybného charakteru, tak Dibarbora odpovedal :
– Za také honoráre zahrám aj Leninovu riť! –
Johan - a ty sa nebojíš, že ti ruka "zdrevenie"... ...
Celá debata | RSS tejto debaty