Johan Pípeť-Podpoliansky

Panebože, čo sme komu urobili, že nás takto tresceš?!
Súdruhovia, prečo?!

Keď som pred niekoľkými rokmi odišiel na zaslúžený odpočinok, tak som sa nádejal, že ďalšie roky, ktoré ma ešte prípadne čakajú, prežijem v ústraní, v pokoji a bez nadmerného trápenia.
Že ja osobne, ale aj celá naša slovenská spoločnosť, máme už to najhoršie za sebou – aspoň pokiaľ ide o našich najvyšších vládnych a ústavných činiteľov.
Že naša republika sa už nebude zmietať v záchvatoch fanatizmu všetkých smerov a orientácií – od jednej krajnosti k druhej.
Všakovakí tí mečiari, migaši, mikloši, magvaši a podobní loptoši nás už viac nebudú mátať zo sna.

Veľkokalibroví demagógovia, veľkohubí táraji, klamári a podvodníci, polepšení mafiáni aj rýchlozbohatlíci-ľudomili, mocibažní pomätenci a neuspokojené exhibicionistky už viac nebudú z parlamentných lavíc či vládnych kresiel ohrozovať naše majetky, zdravie a životy. A že aj tí najnenažratejší podvodníci a zlodeji v štátnych úradoch a inštitúciach sú už dosýta vykŕmení alebo už od prežratia praskli.
Že už nenaletíme sľubom samozvaných spasiteľov a falošných prorokov. Veď predsa slovenský národ – dnes už samozrejme aj vrátane národnostných menšín, marginalizovaných skupín a skupín inej orientácie či sociálnej vylúčenosti, teda že tento náš bohabojný ale nebojácny pospolitý ľud mňa nevynímajúc už dozrel, precitol, poučil sa z ťažkých omylov a vyrástol z mladíckej nerozvážnosti a revolučnej pochabosti. Že už pominul ošiaľ budovania nového štátu a jeho medzinárodného zviditeľňovania a začleňovania, ošiaľ, ktorým sa dala či mala zakryť všakovaká dobre premyslená korupcia a zlodejina.

Aký som bol len naívny. Zasa.

V najnevhodnejšej dobe, v kritickom momente ľudstva, v čase celosvetovej pandémie, na úsvite hlbokej hospodárskej krízy sa nám tu zasa zjavil spasiteľ a génius. Malokarpatský génius. Ďalší.
Nepredvídateľný, neovládateľný, fotogenický. Samoľúby, samostredný a výrečný. Všadeprítomný a vševedúci. Vševysvetľujúci.
Elegantný. S maskou. S elegantnou čiernou maskou. Hlasitý. Dojatý, uplakaný.

Ale prečo? Čo sme komu urobili? Prečo práve my?

A prečo práve teraz?

Panebože, súdruhovia – prečo!??