Johan Pípeť-Podpoliansky

Nemôžem si pomôcť, ale náš malokarpatský génius Igor Pomätenovič zasa raz tresol. Tresol po mojej geriatrickej hlave, z ktorej vypadla ďalšia zaprášená spomienka.
Presnejšie – spomienka na spomienku. Z histórie.
Po roku 1990, keď sa v Európe ako domček z karát zrútil svet reálneho socializmu a sureálneho komunizmu, postupne sa na svetlo božie dostávali najrozličnejšie dokumenty o bezohľadných praktikách a zločinoch, ktoré v našich končinách v mene svetlej budúcnosti páchali komunistické režimy.
V Poľsku sa vtedy v archívoch našli dokumenty, ktoré tam zostali po sovietskych poradcoch – emisároch NKVD. Išlo o akési návody či príručky urýchleného budovania socializmu – presnejšie nastolenia komunistickej diktatúry – v Poľsku koncom štyridsiatych rokov.
Presne a konkrétne, bod po bode, tam bolo uvedené, ako dosadzovať do vedúcich pozícií v štáte spoľahlivé ale nie príliš samostatné či uvažujúce kádre, ako rýchlo identifikovať a likvidovať tých, čo nejako vyčnievajú, ako budovať priemysel založený prevažne na ťažbe surovín a výrobe polotovarov – atď.
A bola tam aj inštrukcia týkajúca sa vlády, justície, tvorby zákonov, príkazov a nariadení. Priamo sa tam uvádzalo, že tieto zákony a nariadenia štátnych orgánov musia byť úmyselne nepresné, nejednoznačné, nekonkrétne a neurčité.
Teda, aby takéto nariadenia a zákony umožňovali rôzny výklad – viaceré často úplne protichodné interpretácie.
Prečo takto?

V Európe, teda minimálne v jeho strednej a východnej časti, sa už od neskoršieho stredoveku uplatňuje koncept tzv. výkladového práva. Tento koncept si tvorivo osvojili aj boľševici budujúci komunizmus v Rusku, aby aspoň trochu zachovali dekórum tzv. právneho štátu s fungujúcimi súdmi a platnými zákonmi. A podľa vzoru sovietskeho Ruska tak následne postupovali viac či menej nadšene a dobrovoľne aj ďalšie bratské národy vrátane nášho a poľského.
Koncept výkladového práva znamená, že sudca, prokurátor či policajtný vyšetrovateľ, ktorý v mene štátu a z moci štátu právo presadzuje a uplatňuje, vynáša žaloby, rozkazy a rozsudky, tak robí podľa toho, ako si v tom-ktorom konkrétnom prípade príslušný zákon vyloží. A čím je zákon nejasnejší a nepresnejší, tým slobodnejšie – svojvoľnejšie ho môže „náš“ (rozumej nami dosadený) sudca, prokurátor a vyšetrovateľ vyložiť. Takto fungujúci „právny štát“ potom bezproblémovo umožňuje obžalovať a odsúdiť podľa potreby kohokoľvek za čokoľvek, ak sú na súdoch, prokuratúre a v polícií dosadené spoľahlivé a poslušné kádre pevne oddané strane a myšlienke diktatúry proletariátu.

Len pre úplnosť dodávam, že v anglosaskom práve sa uplatňuje koncept tzv. precedenčného práva, teda že ak už nejaký súd / sudca raz v nejakom prípade nejako rozhodol, tak každý ďalší súd / sudca musí v rovnakom či obdobnom prípade rozhodnúť rovnako / obdobne. Tento princíp možno dobre vidieť aj v niektorých holywoodskych filmoch z prostredia súdov v USA. Kladní hlavní hrdinovia v role advokátov zastupujúci nevinných tam do poslednej minúty pátrajú a hľadajú v súdnych spisoch ten spásonosný precedens – prípad, ktorý zachráni ich mandanta pred trestom smrti.

Aha – a čo som tým chcel vlastne povedať a čo s tým má spoločné náš génius?
No veľa, skoro všetko.
„Skoro“ preto, že si nemyslím, že Igor Pomätenovič by tento manuál z dielne NKVD (ktorý mimochodom NKVD taktiež opísala z ešte starších monarchistických príručiek) vôbec poznal.

On má takéto postupy vžité a overené z vlastnej praxe za ostatné roky. Celý tento čas fabrikoval a verejne s veľkým humbukom prezentoval najrozličnejšie žaloby, súdy, vyhlásenia, obvinenia. S veľkou pompou oznamoval a sľuboval úžasné nápady, riešenia, plány. Všetky tieto jeho projekty a prejavy mali a majú jeden spoločný znak – sú nejasné, hmlisté a protirečivé až zmätočné. Navzájom nezlučiteľné a spolu ako jeden celok nerealizovateľné.  Každý človek si z nich však môže vybrať ten kúsok, tú časť, ten ich význam či výklad, ktorý mu vyhovuje. Jeho priaznivci a fanúškovia jeden, jeho protivníci druhý. A ich geniálny autor si počká, ako sa to medzi nimi vyvŕbi – a tiež si potom podľa svojej potreby niektorý z tých výkladov vyberie a spätne (ex-post) ho prezentuje ako ten naozajstný, originálny – novinármi neprekrútený, ktorý (aj vtedy a vždy) mal na mysli.
Tento postup mu bez problémov fungoval a prinášal popularitu v čase, keď pôsobil ako akčný hrdina, rebel a revolucionár v parlamente či v uliciach.
Avšak teraz, keď sa – zjavne nedopatrením a na jeho veľké prekvapenia a údes – ocitol na pozícii najvyššieho štátneho činiteľa s veľmi veľkou výkonnou mocou a vplyvom, keď má oficiálnu ústavnú právomoc rozhodovať a vydávať edikty, príkazy a nariadenia, ktorými sa majú riadiť štátne orgány, inštitúcie, policajti, vojaci a občania, a keď tieto jeho oprávnenia a moc sú ešte posilnené mimoriadnymi okolnosťami výnimočnej situácie – tak v tomto čase je takéto jeho počínanie nebezpečné.

Zlovestné.

Nielen preňho, ale hlavne pre štát – spoločnosť a nič netušiacich obyčajných ľudí. Nie je celkom možné, aby dnes už akékoľvek jeho verejné prejavy, v ktorých zvestuje či predkladá oficiálne ďalekosiahle zákonné nariadenia, príkazy, zákazy či zákony, ktoré by si mali VŠETCI naozaj obyčajní ľudia vykladať rovnako, a rovnako – tým istým spôsobom – ich aj plniť či ich plnenie presadzovať, aby takéto jeho prezentácie / zjavenia boli nejasné, hmlisté, protirečivé. Zmätené. Improvizované, nedomyslené, unáhlené.
A to ani v prípade, ak by NAOZAJ chcel budovať SPRAVODLIVÉ Slovensko pre NAOZAJ OBYČAJNÝCH ĽUDÍ.

Zn. Naozaj obyčajní ľudia (NOĽ). Bez nezávislých osobností.