Johan Pípeť-Podpoliansky

Môj priateľ Peter je dobrý človek. Nie, že by to bol nejaký abstinent alebo čo, ale v podstate je dobrák. Jeho najväčšou prednosťou je však jeho priateľka Marka. Marka je tiež dobrý človek. Je to taká malá, čiernooká, do ničoho ju netreba dvakrát núkať. V našich kruhoch je pokladaná za Petrovu frajerku, a aj ona sama za takú pokladá. Veľmi dobre sa spolu všetci poznáme a sme priatelia, vlastne boli sme priatelia.

Bolo to koncom semestra, na škole vládla napätá atmosféra, počmárané zápisníky všakovakých asistentov neveštili nič dobrého. Do podateľne lietali žiadosi o prerušenie štúdia zo zdravotných dôvodov, pedagogický proces vrcholil. Vtedy som v bufete stretol Petra. Rýchlo som si opísal jeho ťaháky a len tak medzi rečou som spomenul, že v poslednom čase Marka nejako chrápe.
— Máš pravdu -, prisvedčil Peter. – Asi mutuje.
Dojedol žemľu, vzal ťaháky a odbehol. V ten deň sme sa už nestretli.
Na druhý deň si stav vecí vyžadoval môj odchod z miesta školy a na internát som sa vrátil až neskoro večer. Peter už spal. Po zemi bolo porozhadzované plno špakov, všetkých päť pivových fliaš bolo prázdnych, Markina fotografia bola strhnutá a na jej mieste na stene visel internátny poriadok.
Po latinsky som si pomyslel – Amantis irae, amoris integratio – a kľudne som šiel spať.
Ráno som vstal skôr než Peter a začal som sa umývať. Peter o chvíľu tiež vstal, asi ho prebudil verbunk rozzúreného splachovača. Pomaly sa ku mne zozadu blížil, ruky mu čudne trhalo. Pozorne som ho sledoval v zrkadle, akosi sa mi nepozdával.
— Dobré ráno -, vravím mu, a ani som sa neobrátil.

Vtom mi jednu zavesil. Bola to obyčajná facka, akých padne denne v Západoslovenskom kraji na tisíce. Takáto facka zvyčajne neznamená nič vážneho, bežne sa používa na oživenie diskusie. Ani impulz do facky vložený nevybočil z krajského rámca.

Obrátil som sa k Petrovi a pokojne som vyčkával jeho ďalšie slová. Mlčky mi vrazil ďalšie zaucho, až mi spadlo mydlo. Poriadne ho to vzalo, chlapca – pomyslel som si, ale ešte vždy som veril, že sa jedná o normálnu výmenu názorov smerujúcu k zbližovaniu stanovísk. Namiesto bližšieho vysvetlenia mi však Peter vlepil rýchlo za sebou dve výstražné facky. Nechápal som. Štyri facky sa nedali vysvetliť ani Petrovou dôklanosťou, ani blížiacimi sa skúškami. Štyri facky – to je veľa aj na celoštátne pomery. Za tým väzí niečo vážnejšieho.
— Čo je ? – spýtal som sa mierne znepokojený.
Nasledovala séria niekoľkých double aj single faciek z oboch strán. Po siedmej som ohluchol na ľavé a po desiatej aj na pravé ucho. Peter potom predviedol pestrú škálu úderov, kontradrajvov, lopov a topspinov. Po jednom z jeho rezaných backhandov mi vypadli tri predné zuby. Sériu úderov zakončil tvrdým esom, ktorým mi nadtrhol obočie. Pohľad na krv Petra upokojil.

—  Odkiaľ vieš, že Marka chrápe ? – vykríkol.
—  Povráva sa. – Postupne sa mi prinavracal sluch, no vidieť som ešte nevidel.
—  A Evička vravela, že sa musela od nej odsťahovať, tak veľmi chrápe, – doplnil som.
—  Mária ti !! A to si nevedel povedať skôr ?!
—  Myslel som, že chceš diskutovať o futbale, – vravím mu.
S veľkou námahou som otvoril ľavé oko. Pozrel som sa do zrkadla. Vôbec som sa na seba nepodobal. Ani Marka by ma nespoznala.

Keď ma o mesiac prepúšťali z nemocnice, kde ma podľa fotografie v občianskom preukaze zrekonštruovali, Peter s Markou ma čakali pred bránou.
— Zlaté ruky majú tí naši doktori ! – zajasal Peter.  – Celkom sa na seba podobáš. Si to celý ty !

Marka na mňa tajne žmurkla, jej pekná tvárička žiarila radosťou.

Len keby toľko nechrápala. A v poslednom čase, keď sa obráti na ľavý bok, v spánku dokonca píska.

—-

(c) jpp 1971
Pozn.: 65+ : Memoáre a pisoáre – útržky

Juvenálie