Johan Pípeť-Podpoliansky

Mladý, výrečný, driečny a ctižiadostivý sociálny demokrat chcel rýchlo napredovať. Strana mu dávala možnosti rastu, vystrkovala ho ako vývesný aj obranný štít poctivosti, novosti a úprimnosti pred široké masy priateľov aj nepriateľov, Dostával veľa príležitostí sa ukázať a prejaviť, zoceliť sa v každodennom politickom boji. A národ to aj ocenil, vo voľbách získal na kandidátke svojej rodnej strany najviac preferenčných krúžkov. A tak nečudo, že chcel od svojich straníckych šéfov väčšiu moc a postavenie – a to v strane aj v štáte. Lenže vo vnútrostraníckych intrigách ostrieľaný predseda strany ho rýchlo zakriakol a umravnil. Pripomenul mu, kto ho vychoval, kto mu dal priležitosť vyrásť, kto ho dal na kandidátku. Súkromne aj verejne mu odkázal, že je ešte mladý, že má byť trpezlivý, lebo teraz sú pri kariérnom postupe na rade iní služobne i vekom starší a zaslúžilejší súdruhovia a súdružky, ktorí už dlhé roky čakajú na svoje vyhliadnuté teplé miestečka. Mladý fešný sociálny demokrat aj zopár mesiacov či rôčkov počkal, prejavil značnú mieru trpezlivosti a vernosti voči strane a jej predsednictvu, ale keďže bol stále odstrkovaný a zaznávaný, tak sa naštval. Vo svojej mladíckej dychtivosti a nedočkavosti svoju rodnú stranu nakoniec zradil. Odišiel – a založil si svoju vlastnú stranu. Dal jej meno SMER, postavil sa na jej čelo a všakovakí tí migaši a magvaši a ďalší papaláši strany SDĽ (a KSS), ktorí mu bránili v raste a kariére, pomerne rýchlo skončili na smetisku dejín. Mladý Robert Fico plný energie v priebehu pár rokov rad za radom pohltil či zlikvidoval prakticky všetky ľavicové strany na Slovensku. Zväčša mu na to stačili len jeho voličské preferencie a výrečnosť, niekedy pridal aj drobné protislužby – ako napríklad pridanie pomlčky a dvoch písmen (SD) do názvu strany. A samozrejme, ešte sa u príslušných sponzorov zaručil vlastnou hlavou.

To bolo pred 20 rokmi. A teraz ako keby sa situácia opakovala. Pribudli nové osoby a mená, niektoré mená zostali ale ich vek, výzor a role sa zmenili či obrátili. Že by typický malokarpatský či slovenský fenomén? Nie. Vôbec tu nejde o žiaden špecifický slovenský jav. A vonkoncom to nie je nič nové. Presne podobné procesy prebiehali už v minulom storočí v mnohých sociálno-demokratických stranách. Aj sociálny demokrat je len človek. Sociálnym demokratom sa človek nerodí, ale postupne stáva, alebo aspoň sebadeklaruje. Akokoľvek silno a úprimne preferuje spoločné (celospoločenské, stranícke) záujmy a vlastnictvo pred individuálnymi (súkromnými), vždy v ňom driemu sebastredné, rodinné, kmeňové či frakčné inštinkty a čakajú na vhodnú chvíľu, aby sa prejavili.
Tak to bolo napríklad v Nemecku v 30-tych rokoch minulého storočia, keď bratovražedné boje medzi sociálnou a kresťanskou demokraciou ako aj v rámci samotnej sociálnej demokracie umožnili touto zaslepenosťou vnútornými nevraživosťami nástup fašizmu a Hitlera s následnou úplnou likvidáciu sociálnej aj kresťanskej demokracie.
Aj v našich končinách sa v rámci sociálno-demokratického politického priestoru diali podobné javy. Jaroslav Hašek, známy český spisovateľ silno ľavicovej orientácie spomína rozkol ba doslova až bratovražedný boj medzi frakciami sociálnej demokracie v Prahe. Dve susedné mestské organizácie sociálnej demokracie vo Vršoviciach a Záběhliciach sa v roku 1910 v dôsledku osobnej zášte (dnešní politológovia by to označili za personálne animozity) dokonca fyzicky napadli. Boli tam aj vybité zuby a nadtrhnuté uši. A pritom zo začiatku to tam vyzeralo celkom nevinne. Vršovickí súdruhovia dostali pozvánku od záběhlických súdruhov, aby k nim prišli v nedeľu na výlet. Keďže však vršovickí mali isté historické skúsenosti a pochybnosti o úprimnosti svojich susedov, poslali k nim v predvečer uvažovaného výletu na výzvedy (akože dohodnúť detaily stretnutia) svojho spoľahlivého člena – súdruha Polívku. Mal zistiť, či v tom nie je niečo nekalé. Súdruh Polívka misiu vykonal a následne na straníckom výbore vršovických referoval ako tam pochodil. Informoval, že bol príjemne prekvapený pohostinnosťou a prívetivosťou záběhlických súdruhov a že ho záběhlickí dokonca pohostili pivom.

—
„Soudruhu Polívko,“ ozval se předseda. „tys to od nich přijal?“
„Ano!“
„Soudruzi, odsedněme si od soudruha Polívky,“, řekl rozčileně předseda, „neboť jest poskvrněn“.
—
(c) Jaroslav Hašek: Dekameron humoru a satiry, Výlet soudruhu vršovických do Záběhlic, str. 242,  Praha, Československý spisovatel, 1968

—-

– Súdruhovia, odsadnime si od súdruha Pellegriniho, lebo je zradca. –
(c) Robert Fico, Bratislava 2020